HISTÓRIA ESTERHÁZYOVCOV
Rodina Esterházyovcov pochádza z rodu Šalamúna. Zo spoločného kmeňa pochádzajú rodiny Šalamonovcov z Illésháza, Šalamonvári z Harkályu a Šalamonfalvai z Vesprémskej župy. Prvým známym členom rodiny je Mokud z roku 1186, ktorý bol pristaldusom Belu III. Pôvodným rodinným hniezdom rodiny bol Žitný ostrov. V roku 1239 sú v Alsóohídalja, 1242 v Salamone, 1248 vo Vathe a Salamone sú statkármi. Rodina sa vydvihne v XVI. storočí.
Beňadik si zobral za ženu Helenu Bessenyei Galantskú, narodil sa im syn František Esterházy Galantský (1533-1604), ktorý sa roku 1580 stal podžupanom Bratislavskej župy. V roku 1566 sa oženil s Žofiou Illésházy Illésháza. Mali spolu trinásť detí, z toho štyroch synov, ktorí sa stali zakladateľmi vedľajších vetiev rodiny. Vetva Gábora so synom Farkasom v roku 1670 vymrela. Pavol bol zakladateľom zvolenskej vetvy. Daniel víťaz zlatých ostrohov založil csesznekskú vetvu, palatín Mikuláš (1583-1645) je zakladateľom fraknovskej vetvy.
Zemanská rodina vďačila predovšetkým jemu, že sa stala vedúcou magnátskou rodinou. Od palatína Mikuláša sa odvíjala mladšia fraknovská grófska vetva, ako aj staršia kniežatská vetva, ktorej najznámejšími predstaviteľmi boli knieža Pavol Esterházy (1635-1713) a jeho vnuk Mikuláš Jozef Esterházy (1714-1790), nazývaný aj „Veľkolepý”, lebo miloval pompéznosť.
Grófsky erb – najstarší variant.
Kniežatský erb.
Architektúra
Kaštieľ v Bernolákove je na okraji obce na miernom návrší. Je to jednoposchodová budova stavaná v podobe písmena U, s troma poschodovými krídlami s terasou a vstupom v hlavnej osi. Stredne krídlo je v dvornej časti najbohatšie riešené. Mierne vystupujúci rizalit je vertikálne členený v celej výške fasády polostĺpmi s korintskou hlavicou a celú fasádu ukončuje balustráda. Na balustráde sú na podstavci v strede dve malé kamenné plastiky, na okrajoch sú kamenné vázy. Rytmus a pohyb fasády nadväzuje na ukončenie múru – balustrádu, vytvárajúc tak harmonický celok, ktorý má vlastne upozorniť diváka, že stojí pred hlavnou časťou kaštieľa. Tento účinok je zdôraznený aj vežou, ktorá na rozdiel od predchádzajúcich renesančných kaštieľov nemá funkciu úžitkovú, ale architektonickú tým, že zdôrazňuje vstupný os kaštieľa. Veža je oválna vertikálne členené pilastrami dolu a vybehajúcimi volutami a ukončená kupolou.
Okná tohto stredného krídla sú na poschodí bohatšie riešené o niektoré dekoratívne prvky v parapete, ale najmä v supraporte, kde okrem nedokončenej rímsy, ktorá sa v strede vtáča do volút, sú mušle a štylizované rastlinné úponky. Vstupný portál má bohato profilované segmentovo ukončené ostenie, dva vedľa seba stojace pilastre s iónskymi hlavicami, nad ktorými je rímsa v strede segmentovo vyklenutá. Okno nad portálom je oveľa väčšie ako ostatné okná, má bohato zvlnenú šambránu, po stranách združené pilastre korintskou hlavicou. Nad oknom je malá rímsa s náznakom neukončeného segmentového tympanonu s kamennou kartušou, v ktorej je meno majiteľa kaštieľa a rok, keď bola stavba kaštieľa dokončená.
Dve bočné krídla dvornej časti sú jednoduchšie. Prízemie na oboch stranách je rustikované. Okná v prízemí sú štvorcové, na poschodí obdĺžnikové s kamennou ušatcovou šambránou. Tvary nadokenných ríms na poschodí sa striedajú (rímsy polkruhovo vyklenuté s rímsami v tvare oslieho chrbta). Bočné vstupné portály sa podobajú hlavnému portálu. Postranné pilastre s iónskou hlavicou sú však postavené koso a medzi nimi nad segmentom je rokajový štylizovaný úponkový ornament. Bočné krídla majú manzardovú strechu s vikiermi s kamenným polkruhovo ukončeným ostením a nadokennou rímsou v strede stočenou do voluty.
V priečelí bočných krídiel sú štvorhranné trojposchodové veže s kordónovými rímsami. Nárožie je členené pilastrami s rímsovou hlavicou. Okná druhého poschodia sú také isté ako okná manzardovej časti kaštieľa. Na treťom poschodí malé poschodí sú malé oválne okienka so šambránou so štyrmi klenákmi.
Cour d´honneur tvoria tri krídla a na štvrtej strane je uzavretý jednoduchou prízemnou stavbou, ktorá spája veže bočných krídiel. Jej vstupný portál tvorí jednoduchý obdĺžnikový výrez v hornej časti s kamennými volutami a po boku s pilastrami.
Priečelie do parku je oveľa bohatšie riešené ako na bočných krídlach, ktoré majú v prízemí horizontálnu rustiku a na poschodí sú vertikálne členené združenými lizénami. Na oknách vonkajšej časti sú v prízemí železné barokové mreže s rokajovými motívmi. Hlavná fasáda je v strede zdôraznená mierne vystupujúcim rizalitom vyšším asi pol poschodia ako ostatná časť fasády.
Okná sú v rytme 2-2-3-2-2, v prízemí obdĺžníkové, na poschodí také isté ako v dvornej časti. Stredný rizalit hlavnej fasády má pásovú horizontálnu rustiku, v strede vstupný portál členený predstavenými stĺpmi a koso postavenými pilastrami s iónskou hlavicou a veľmi vystupujúcou rímsou. Kordónová rímsa delí celú fasádu. Nad troma oknami rizalitu sú malé oválne okienka s jemne profilovanou šambránou a klenákom. Strecha je manzardová ako dvornej časti, okrem stredného rizalitu, ktorý vyčnieva nad strechou, ale má aj manzardovú strechu s troma vikierovými oknami.
Miestnosti kaštieľa majú v prízemí valené klenby s lunetami alebo krížové klenby. Na prvom poschodí sú rovné stropy v niektorých miestnostiach so štylizovaným štukovým rokajovým ornamentom. Miestnosti v manzardovej časti sú všetky plochostropé. Slávnostná miestnosť je dnes plochostropá s oknami do parku.
Chateau v plnej kráse
V 18. storočí je čeklísky kaštieľ už v plnej kráse a nakoľko sa nachádzal v blízkosti Viedne a Bratislavy, stal sa jedným veľmi dôležitým dejiskom dvorského života. Kancelár František Esterházy (1715-1785) tu privítal aj kráľovskú rodinu pri viacerých príležitostiach.
Krása kaštieľa, pompéznosť záhrady nadobili takej slávy, že ich spomínali spoločne s kaštieľom vo Fertőde, nazývanom aj „maďarským Versailles”-om.
Čeklísky kaštieľ spomínal už aj Keyssler r. 1731, ale neopísal ho podrobne. Le Roy de Lozenbrune vo svojej knížke vydanej r. 1778 oboznámil čeklíske panstvo. Táto knižka, pozostávajúca sa z listov, v podstate slúži na zvelebenie záhrady a jej stvoriteľa. Je to vzletné alegorické dielo presiaknuté filozofickými rozjímaniami, z čoho sa veľmi ťažko dajú vyčítať fakty, ktoré nás zaujímajú. Lozenbrune tu trávil osem dní v júni r. 1778, podľa ktorého „Čeklís je kostolom vkusu a jednoduchosti”. Ihneď po príchode si prezrel celý kaštieľ. Na stenách všade viseli maľby a rytiny veľkých majstrov. V knižnici sa nachádzali najmä filozofické a historické knihy, viseli tu portréty dôležitých osobností. Pozrel si aj pracovňu grófa. Oproti vchodu bolo umiestnené obrovské zrkadlo, ktoré odzrkadľovalo všetky cesty vedúce tam, preto sa zdalo človeku, že vidí ďalšiu záhradu. Na pol míle od kaštieľa stál „Bélveder“, menšia budova, akoby ďalší kaštieľ, okolo ktorého boli husto vysadené stromy, cesty vytvárali labyrinty. Stromy stáli tu tak husto, že ani poludňajšie slnko neprerazilo cez ich košatinu, a cesty boli stvorené iba pre dvoch ľudí. V parku stáli malé domčeky tak, že od jedného nebolo nevidieť na druhý a v týchto domčekoch žili vzácne zvieratá. „Bélveder” stál vo veľkom priestore, krásny výhľad sa tu poskytoval na Karpaty za budovou. V Belvédere boli umiestnené obrazy mladých žien v ľudových, španielskych, arménskych, moskovských, talianskych a francúzskych krojoch. Lozembrune z Belvedéru prešiel do zoologickej záhrady, kde sa nachádzali vtáci v hojnom počte.
Ďalšou budovou bol „Belvizár”. Na vchode stál nápis: „Fata volentum ducunt, nolentem trahunt.” (Osud je láskavý učiteľ, neodkladá nič.) Tento nadpis si poznačil aj jeden neznámy anglický cestovateľ. V dome sa nachádzala jedna izba a kuchyňa, zariadené boli niekoľkými pletenými stoličkami, stolom a pohovkou. Z dvoch okien z jedného bolo vidieť na les, z druhého na malú kuchynskú záhradku. V parkovom lesíku viedli štyri stromoradia. Jeden vyústil do rozľahlej zelenej lúky, ktorá stála pri nohe kaštieľa, teda odtiaľ bolo vidieť celú fasádu. Z druhého stromoradia bolo vidieť na viničom zasadenú stráň, na ktorej sa nachádzali domy. Na konci tretieho stromoradia bola ďalšia lúka, na štvrtom japonský dom. Lozenbrunne spomenul aj ďalší les, kde boli umiestnené lavičky prechádzajúcich sa. Tu sa nachádzal ďalší záhradný dom. Najväčšia okázalosť Čeklísa bol ostrov Kalipso. Spomenul ho vo svojom denníku aj Khevenmüller, keď písal, že v r. 1764 po pozretí parku aj cisársky pár navštívil tento ostrov, ktorý je vlastne výbežok do Dunaja, ale človek chodiaci na ňom cítil sa akoby na ostrove. Lozembrune píše o ňom tak, že sa človek dostane na priestor hviezdového tvaru, odkiaľ vedie osem krátkych stromoradov k širokej rieke a nakoľko nevidieť na druhú stranu, zdá sa, že ostrov oblieha more. Potom nasadli do člnov a preplávali k malému potoku na východnej strane lesa. Tu sa nachádzala čínska čajovňa, okolo ktorej bolo vidieť vzácne vodné vtáctvo. V lese žila jedna ozajstná pustovníčka, s ňou jedna sirota a pes. Samozrejme navštívili aj ju, jedna dáma sa s ňou porozprávala a zistila, že pustovníčka je naozaj ponížená, zbožná a úprimná žena. V parku stála aj rozhľadňa, ktorú postavili v tvare terasy na jeden starý hrad alebo kráľovský dom, kam vedú schody a odkiaľ sa naskytoval krásny výhľad.
Za najpodrobnejší opis čeklískeho panstva ale môžeme ďakovať Gottfriedovi von Rotensteinovi z roku 1763 a 1781. O Rotensteinovi sa dlho predpokladalo, že bol bratislavským občanom, neskôr ale vysvitlo, že je ním Ján Pálffy, pán hradu na Červenom kameni. Odtiaľ pochádza aj pseudonym spisovateľa. Historickým nemeckým menom hradu bol síce Bibersburg, ale červený kameň po nemecky je „roter Stein”. Tento vzdelaný a vnímavý autor napísal viacero diel o Hornouhorských parkoch a kaštieľoch šľachty do turistických sprievodcov pre nemeckých čitateľov, v ktorých živo opisuje život a kultúru aristokracie v dobe Márii Terézie a Jozefa II.